Pred týždňom zahral basgitarista Jamie Cavanagh dvojhodinový koncert vypredanému bratislavskému Randalu s ANATHEMOU. Vzápätí po ňom mu zazvonil telefón a dostal ponuku: post basgitaristu v AGUA DE ANNIQUE namiesto Jacquesa de Haarda, ktorý čaká prírastok a odchádza sa venovať iným projektom. Nástup okamžite, jediná skúška a hneď na to dva koncerty v maďarskom Pécsi a v Budapešti. To Thomas Martens je zase mladý jazzový gitarista, ktorý od svojich 15 rokov zbožňuje THE GATHERING. Obrovské šťastie ho postretlo, keď ho jeho známy odporučil Anneke do kapely miesto Ruuda Jolieho. Scenár bol rovnaký: jediná skúška a hop do lietadla smer Maďarsko.

Loď A38 je mnohým hudobným fanúšikom z našich končín dobre známa. Hudobný klub kotviaci pri brehu Dunaja pod Petöfiho mostom býva pravidelne zastávkou kapiel z metalovej scény a pôsobí naozaj luxusne - čisté a útulné miesto s výborným servisom. Čo cestujúceho fanúšika na koncertoch v zahraničí väčšinou nepoteší, sú lokálne predkapely, o ktorých sa dozvie až na mieste. Trojica aparátov postavená v rade za sebou dávala najavo, že si to neodbijeme jedinou, ale rovno dvomi. Distro s tričkami, na ktorých sa okrem bizarných obrazcov vynímalo nevábne slovo TURBO vyvolávalo naozaj skľúčené predtuchy. Ale nepredbiehajme. Ako prvá na pódium prichádza šestica muzikantov vrátane čelistky, ktorá si hovorí KÉPZELT VÁROS (podľa prekladača google„Fiktívne mesto“). Pomalý rozjazd, charakteristické skreslenie a melódiami šetriace gitary po chvíli usadili rozvírený žáner do postrockovej definície. Čoskoro ju introvertný frontman, striedajúci mikrofónový stojan so stoličkou za klávesmi rozšíril o romantizujúce alternatívne prvky, no princíp sedel. Umné vrcholenia a vrstvenia a najmä dvojica Máté Györffy (gitara) a Dávid Galbicsek (bicie) spravili z kapely prvé veľké prekvapenie večera. S výnimkou intra si ich celý debutový album „Mit nekem“ môžete vypočuť tu.

Na pódium prichádza TURBO a všetko, čo si človek pod tým názvom a s riadnymi predsudkami predstaví, sa vzápätí potvrdilo i vyvrátilo zároveň. Predstavte si päticu s klávesmi, jednou gitarou a spevákom bez nástroja, pri ktorej sa vám pýta zvolať: „Aha, Dunčovia!“ a neviete sa rozhodnúť, či ich zaradiť na začiatok 70. rokov (basgitarista by si okamžite mohol zahrať v remaku epizódy „Mimikry“ Majora Zemana) alebo na začiatok 80. rokov do éry maďarského socrocku. Polovicou vzhľadu otrhaní post-hippie vandráci, druhou zase zabudnutí LA rockeri. A muzika? Čo takto naspeedovaní AUDIOSLAVE zrazení s rokenrolovou fazónou THE MARS VOLTA? Na rozdiel od KÉPZELT VÁROS táto kapela síce nekálala na kúpu CD (hudobné ukážky tu), zato úprimne dúfam, že ich ešte niekedy uvidím naživo. Sumár predkapiel: dva strhujúce a profesionálne sety hudobníkov, ktorí si označenie „support“ zaslúžia fakt právom.

Aby sa séria prekvapení nasilu netrhala, po obligátnom intre bola Anneke netradične prvou z kapely, ktorá vystúpila na pódium. Okamžite bolo jasné, koľko sa od jej odchodu z THE GATHERING zmenilo. Okrem hudby, ktorá bola samozrejme oveľa odľahčenejšia a rockovejšia, to bol aj nástrojový park Anneke. Už žiadna provizórna omlátená gitara, ale rovno gibsona rady SG a luxusná zostava značky Koch, plus španielka a klávesy Roland. Čo sa nezmenilo, bola extrémne pozitívna nálada a charizma speváčky, ktorá okamžite naplnila veľký priestor klubu A38, napriek veľmi formálnemu a slušnému výzoru, tak vzdialenému niektorým fanúšikom, stále zakoreneným v metalovej filozofií a image: „Som šťastná. Nie je to síce príliš metalové, no nepomôžem si. Metal však vždy nosím v srdci,“ vypočuli sme si azda ako ospravedlnenie. Večná opora Anneke, jej manžel Rob Snijders, je veľmi zemitý a priamy bubeník a okrem veľmi prízemnej a vodorovnej zostavy ako zo starej školy väčšinu koncertu pozornosť nepútal. Inak to bolo s dvomi nováčikmi. Thomas Martens aj napriek tomu, že zjavne nebol centrom pozornosti, na seba vo chvíľach dokázal upútať najmä svojskými a sebe prispôsobenými gitarovými aranžami, za ktoré spolovice môže pravdepodobne aj krátky čas na naskúšanie a s ním spojená nevyhnutnosť improvizácie. Zato Jamie Cavanagh oproti koncertu spred týždňa akoby ožil. Niežeby občas nezakolísal, no pôsobil oveľa uvoľnenejšie, kýval sa zo strany na stranu ako ťarbavý medveď a bavil sa oveľa viac ako pri introvertnom bnkaní do strún v skladbách ANATHEMY. „Dnes vám zahrám aj zopár skladieb THE GATHERING. A je mi cťou, že tu je v tejto chvíli so mnou aj Jelmer Wiersma. Ak sa obzriete za seba, zbadáte ho za zvukárskym mixpultom.“ Niekdajšie gitarové dvojča Reného Ruttena v THE GATHERING vždy vyzeralo dostatočne charakteristicky, no dnes by ho spoznal naozaj málokto. Nič to nemení na tom, že po záskoku basgitaristu Huga Prinsena Geerligsa u THE GATHERING začiatkom roku v Bratislave sme tým pádom rozdrobene aspoň nepriamo zažili celú „zostavu“ zodpovednú za najzásadnejšie albumy Holanďanov, „Mandylion“ a „Nightime Birds“. Vrcholov koncertu AGUA DE ANNIQUE bolo niekoľko. Návštevníci A38 však určite nezabudnú na „Sunken Soldiers Ball“, akustickú gatheringovskú „My Electricity“, ktorú obstarala Anneke sama, či cover verziu „Here Comes The Rain Again“ od EURYTHMICS.

Je už klišé písať o tom, ako koncert skončil, a ako tí najzapálenejší fanúšikovia už so skalopevnou istotou počkali pár minút a mohli si svoje hviezdy užiť zblízka, porozprávať sa s nimi či odfotiť. Hneď po zhodnotení víkendového zápasu Liverpoolu s Tottenhamom prišla s Jamiem Cavanaghom reč na koncert ANATHEMY spred týždňa v Bratislave. Sympatický kučeravý Angličan sa spravodlivo rozohnil (podobne ako chvíľu predtým pre vlastný gól Martina Škrtela) na natrieskaný klub Randal, o ktorom sa toho dosť nadebatovalo aj u nás na Metalopolise. Uľavil si smerom k organizátorom, povzdychol si nad tým, aký skvelý mohol byť ten koncert, ak by sa premiestnil vedľa do MMC a trval na tom, aby som aspoň týmto spôsobom tlmočil ospravedlnenie kapely slovenským fanúšikom. Dodal však, že sa s organizátormi dohodli, že nabudúce si ANATHEMA určite zahrá vo väčších priestoroch. A mimochodom, napriek svojmu novému pôsobisku by so svojou domovskou kapelou radi vydali nový album už v roku 2011! Potom sa už len debatovalo ďalej, nezastaviteľný Jelmer Wiersma, v skutočnosti extrovertne kontrastujúci s výzorom budhistického mnícha z archívnych fotiek, dával jednu vtipnú „historku z turné“ za druhou a pri pohľade na baliaceho Roba Snijdersa mi zrazu trklo, aký býva život plný prekvapení. Človek sa vyberie na koncert rockovej kapely, ktorá vznikla v roku 2007 a nakoniec sŕka zázvorové pivo v spoločnosti členov až troch zásadných doommetalových legiend z 90. rokov!

Foto: Martin Mayer